Ako nás Boh mení

Z času na čas si každý z nás uvedomí, že máme vo svojom živote oblasti, v ktorých zápasíme a želáme si, aby to mohlo byť inak. Môže ísť o morálne zlyhania alebo zlé návyky, z ktorých sme už unavení. Ako si Boh želá, aby sme pristupovali k týmto oblastiam? Existuje spôsob ako nájsť slobodu a skutočnú zmenu? Áno. Porozumenie Božej milosti prinieslo do môjho života veľkú zmenu. Verím, že spoznanie milosti môže spôsobiť rovnako hlbokú zmenu aj v tvojom živote.

Keď počuješ slovo milosť, čo sa ti vybaví? Myslím, že najlepšia definícia, akú som našla, je od Josepha Cooka: „Milosť nie je nič viac a nič menej než tvár, ktorú nosí láska, keď sa stretne s nedokonalosťou, slabosťou, zlyhaním a hriechom.“1

Čo je milosť?

Je to tá vlastnosť Božieho srdca, ktorá ho vedie, aby s nami nenaložil podľa našich hriechov a neodplatil sa nám za naše neprávosti. Je to Božia vernosť voči nám aj keď my sme neverní. V skutočnosti je to spôsob, akým sa láska prejavuje vždy, keď sa stretáva s nepríjemným, slabým, nedostatočným, nehodným a biednym. Boh reaguje na náš núdzny stav bez ohľadu na zásluhy. Je to nezaslúžená priazeň.

Božia milosť vylieva lásku, dobrotu a priazeň na všetkých, ktorí mu dôverujú. Nepotrebuješ si ju zaslúžiť. Na to, aby si mohol prijať jeho milosť, stačí, že s ním máš vzťah.

Božiu milosť najviac potrebujeme, keď si začneme uvedomovať oblasti vo svojom živote, ktoré sú zlé – nešťastné rozhodnutia, zlozvyky, správanie, za ktoré sa hanbíme. Sú to oblasti, ktoré chceme, aby Boh zmenil, ale bojíme sa, že nás za ne odsúdi. Ak sme prijali Ježiša do svojho srdca, stali sme sa jeho vlastníctvom, odpustil nám a dostali sme milosť. Jeho milosť nás oslobodzuje a mení. Preto je dôležité poznať, čo hovorí Biblia o Božej milosti.

Všetci sme si vedomí toho, že máme dobrú aj zlú stránku. Máme ja, ktoré chceme ukázať svetu – prejavujeme to najlepšie zo seba. A potom je tu tá druhá stránka, ktorú by sme najradšej ukryli – veci, za ktoré sa hanbíme.

Žijeme v kultúre, ktorá kladie dôraz na neustále zdokonaľovanie sa. Trávime veľa času a energie analyzovaním seba samých a snahou zistiť ako vylepšiť to zlé v nás. Chodíme na nákupy alebo do fitnescentra míňajúc čas, energiu a peniaze v snahe vylepšiť to zlé. Veci, ktoré zlepšiť nedokážeme alebo sa nám to zatiaľ nepodarilo, sa snažíme dobre ukryť.

Skrývanie sa v zahanbení

Ocitol si sa niekedy v situácii, že si sa s niekým zoznamoval a hlboko vo vnútri si si hovoril: „Len dúfam, že toto sa o mne nikdy nedozvie!“ Možno si niekedy povedal svojmu dobrému priateľovi: „Prosím ťa, len to o mne nikomu nepovedz.“ Keď vstupujeme do vzťahu s Bohom, môžeme si myslieť, že je ako my. Myslíme si, že potrebujeme pred ním skrývať svoju zlú stránku. Ak sa však pokúšame skrývať neprijateľné aspekty našej osobnosti, môžeme stratiť spojenie s tým, kto vlastne sme a aj samotné spojenie s Bohom.

Boh nie je ako my. Jeho cesty nie sú našimi cestami. Neprijíma len našu lepšiu stránku, zatiaľ čo tú zlú by odmietal. Vníma nás celkovo ako človeka. Nevidí nás ako rozdvojené osobnosti. Hovorí: „Nepokúšaj sa zlepšiť svoju zlú stránku. Sám to nedokážeš. Je jedno ako veľmi sa budeš snažiť, nikdy to nebude dostatočne dobré, pretože ja som dokonalý. Daj mi to dobré aj to zlé a dovoľ mi urobiť z teba celistvú bytosť.“

Ako môžeme okúsiť Božiu milosť?

Je ťažké porozumieť milosti bez poznania zákona. Keď sa pozeráme na dokonalý Boží zákon, jeho prikázania a ako chce, aby sme žili... úprimne povedané, často v nich zlyhávame. Čo teda robiť so zákonom a s Božími prikázaniami? Zákon je ako naše zrkadlo. Keď sa pozrieš do zrkadla, na tvári zbadáš špinu, ktorú si pred tým nevidel. Zrkadlo tú špinu z tvojej tváre neodstráni, ale si rád, že si sa pozrel do zrkadla predtým, ako si vyšiel von. Rovnakým spôsobom Boží zákon odhaľuje naše zlyhania a hriechy. Sme vďační, že ich môžeme vidieť a priniesť pred Boha a Boh už s nimi naloží podľa svojej milosti. Galaťanom 3, 24 hovorí: „A tak zákon bol naším vychovávateľom po Krista, aby sme boli ospravedlnení z viery.“ Keď sme uverili v Ježiša Krista, vedeli sme, že potrebujeme Spasiteľa. Pravdou je, že Spasiteľa budeme potrebovať po celý zvyšok života.

V Liste Hebrejom 4, 13-16 sa píše: „A nieto tvora, čo by bol preň neviditeľný. Všetko je obnažené a odkryté pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať. Keďže máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol spolucítiť s našimi slabosťami, ale veľkňaza, ktorý bol vo všetkom skúšaný, ale nedopustil sa hriechu. Pristúpme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravý čas.“

Pristúp v pravde a pokore

Milosť môžeme zakúsiť, keď prichádzame ku trónu milosti v pravde a pokore. Opakom predstúpenia v pravde je, keď sa snažíme skrývať sa a nevyjdeme na svetlo.

Budem úprimná a poviem vám o jednej oblasti môjho života, ktorú som potrebovala priniesť pred Pánov trón milosti. S jedlom a so všetkým, čo je s ním spojené, som mala celý život ťažkosti. Nepamätám si, že by som niekedy bola tučné dieťa, ale spomínam si, keď som bola asi v druhom ročníku na strednej, moje kamarátky (ktoré vážili oveľa menej ako ja) sa sťažovali, aké sú tučné. Ja som si pomyslela: „Ak si ony myslia, že sú tučné a ja vážim ešte viac, tak ja musím byť skutočne tučná!“ Myslím, že v tom čase som vážila okolo 53 kg. Spomínam si, že vtedy začalo byť jedlo pre mňa problémom. Premýšľala som o tom, čo by som nemala jesť a to ma viedlo k tomu, že som to chcela jesť ešte viac.

Moja mama mi hovorievala veci ako: „Myslím si, že by si v tých šatách vyzerala lepšie, keby si toto nejedla. Prečo sa nepokúsiš trochu schudnúť?“ Zobrala ma dokonca k špecialistovi na zdravú výživu.

Keď som odišla na vysokú, vedomá si toho, že by som niektoré veci nemala jesť, kúpila som si jedlo a potom ho skrývala. Čokolády som si skrývala v zásuvke. Raz som dokonca mala pod posteľou ukrytý celý koláč. Keď mi niekto povedal, že by som to nemala jesť, chcela som takých zjesť ešte desať. V blízkosti internátu boli dve reštaurácie s rýchlym občerstvením. Pamätám sa, ako som vošla do prvej z nich a objednala si cheeseburger, hranolky a kolu a zjedla som to. Potom som sadla do auta a šla do druhej reštaurácie, kde som si objednala ďalší cheeseburger, hranolky a mliečny kokteil. Príliš som sa hanbila kúpiť si toľko jedla na jednom mieste, preto som radšej chodila na dve rôzne miesta. Keď som nemala toľko času, šla som len do jednej reštaurácie a povedala: „Takže, dám si cheeseburger, hranolky a kolu.“ Potom som povedala: „Čo to vlastne chcel? Ach áno, hamburger, kolu a hranolky.“ Predstierala som, že objednávam pre dvoch ľudí. Potom som vyšla von a všetko to zjedla. Skrývala som sa a klamala som.

Už sa nemusím skrývať

Keď som uverila v Ježiša, prijal ma takú, aká som. Postupne, ako roky plynuli, sa situácia s jedením začala ustaľovať. Predtým som bola ovládaná nutkavou potrebou jesť, ale Pán ma počas nasledujúcich rokov z veľkej časti z toho oslobodil.

Občas však bojujem, hlavne so svojimi myšlienkami. Napríklad, keď som sa dozvedela, že budem prednášať na jednej veľkej konferencii pre slobodných v Keystone v Colorade, pomyslela som si: „Kým pôjdem do Keystone, musím schudnúť.“ Pokúsila som sa o to, ale veľmi sa mi nedarilo. Tak som si povedala: „Fajn, začnem budúci pondelok.“ Čas sa krátil a dva týždne pred konferenciou som ešte potrebovala schudnúť 10 4,5 kg. Čím viac som sa snažila, tým horšie to išlo. Zdôverila som sa kamarátke: „Vieš, Kay, už som naozaj unavená zo svojej váhy. Jednoducho sa mi nedarí. Chcela by som schudnúť 4,5 kg ešte predtým, než pôjdem do Keystone.“ Povedala som jej, koľko vážim. Pozrela sa na mňa a povedala: „Ney, myslíš si, že ťa na konferencii budú mať radšej, keď schudneš?“ Zasekla som sa a povedala: „Vieš, Kay, niečo vo mne si to myslí.“ Pozrela sa na mňa povedala: „Ney, mám ťa rada takú, aká si. Je mi jedno, koľko vážiš.“ Rozplakala som sa. Moja kamarátka Kay mi preukázala milosť, keď som sa pokorila a povedala jej pravdu. A vieš čo? Našla som v sebe novú vnútornú motiváciu a trochu som z toho, čo som chcela, aj schudla.

Čo nedokázal zákon, dokázala milosť. V Liste Hebrejom 13, 9 sa píše: „Je dobré posilňovať srdce milosťou…“ Boh pre nás urobí to isté, ak k nemu prídeme v úprimnosti.

V Lukášovom evanjeliu 18, 10-14, Ježiš hovorí toto podobenstvo: „Dvaja muži vošli do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej stál a takto sa v duchu modlil: Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodliví, cudzoložníci alebo ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo získam. Mýtnik však stál opodiaľ a neodvážil sa ani len oči zdvihnúť k nebu, bil sa do pŕs a hovoril: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a tamten nie. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“

Pristúp v úprimnosti a vo viere

Ak sa odmietame pokoriť a prijať jeho milosť, nemôžeme s ním prežívať vzťah. Keď prídeme k Pánovi a povieme mu, ako zlyhávame v daných oblastiach, vyjde so svojou milosťou v ústrety v našej potrebe. Boh nežiada, aby sme sa sami zmenili. Volá nás, aby sme k nemu prišli v úprimnosti a vo viere a zložili všetky svoje starosti na neho (1. Petrov 5, 5-7).

Najzdravší ľudia sú tí, ktorí sú si vedomí svojej nedostatočnosti a namiesto toho, aby zaujali obranný postoj, sú schopní povedať: „Pane, buď milostivý ku mne, hriešnemu.“

Farizeji sa veľmi snažili byť svätými mužmi a dodržiavať zákon, ale ich motivácia bola urobiť dojem na iných. Ježiš ich prirovnal k obieleným hrobom. Navonok sa zdali byť v poriadku, ale vo vnútri boli mŕtvi a ich srdcia boli voči Ježišovi zatvrdnuté. Napríklad zachádzali do extrémov pri dodržiavaní zákona, ktorý zakazoval v sobotný deň pracovať. Keď Ježiš, pohnutý súcitom, uzdravil niekoho v sobotu, kritizovali ho za to.

Niekedy je pre nás ľahšie mať vzťah so zákonom ako mať vzťah s Pánom. Satan by bol oveľa radšej, keby sme sa zamerali na zákon (Božie prikázania), ako na Pána.

Chceme zažiť Božiu milosť? Potrebujeme k nemu prísť v pravde a v pokore. Jakubov list 4, 6 hovorí: „... Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.“

Pred niekoľkým rokmi, po skončení jedného seminára, za mnou prišla mladá žena. V jej tvári sa zračila veľká temnota, klesala pod veľkou ťarchou a odsúdením. Ako sme sa začali rozprávať, zistila som, že má Krista vo svojom živote, no mala jeden zlozvyk, za ktorý sa veľmi hanbila. Neustále sa pokúšala zbaviť sa ho, ale nedarilo sa jej. Nemohla prestať. Napriek všetkým svojim sľubom a námahe s tým nedokázala prestať. Keď to opäť urobila, cítila sa strašne a cítila odsúdenie. Vysvetlila som jej, že Satanovi sa páči, keď hrešíme, lebo potom nás tým môže biť po hlave a odsudzovať nás. Opýtala som sa jej, či to niekedy priniesla pred Pána. Povedala, že nie. Natoľko sa za to hanbila, že o tom nikdy Bohu nepovedala.

„Láska je v tom, že nie my sme milovali Boha, ale že on miloval nás a poslal svojho Syna ako obetu zmierenia za naše hriechy“ (1. Jánov 4, 10).

Povedala som jej: „Keď sa to najbližšie zopakuje, namiesto toho, aby si zostala izolovaná a odsúdená chcem, dovoľ, aby ti tento hriech pripomenul Božiu lásku.“ Povedala som jej, že keď sa v tom najbližšie ocitne, nech to vynesie na svetlo a povie niečo v tomto zmysle: „Pane, ďakujem, že ti patrím. Pane, ďakujem, že ma miluješ. Pane, krv Ježiša Krista ma očisťuje od všetkých mojich hriechov. Pane, priznávam svoj hriech, ale neviem činiť inak, pokiaľ mi ty k tomu nedáš silu. Pane, vkladám svoju vôľu, vkladám samu seba do tvojich rúk, do tvojho slova. Vykonáš vo mne a cezo mňa mocou svojho Ducha to, čo nedokážem urobiť sama pre seba?“

Modlila som sa s ňou a spolu sme ďakovali Bohu za jeho milosť a pokoj. Bolo mi jasné, že sa chcela odvrátiť od tohto hriechu a činiť pokánie, aj to urobila. O pár mesiacov na to mi od nej prišla správa, pretože som ju požiadala, aby mi dala vedieť, ako sa jej darí. Vo svojom liste mi napísala, že urobila to, čo som jej povedala: „Nay, žasnem nad tým ako je počas týchto pár mesiacov všetko, čo ma sužovalo, oveľa oveľa lepšie v porovnaní s tým, čo bolo predtým.“ Bola v zajatí hriechu, ale mimo milosti. Keď sa pokorila pred Pánom a predo mnou, priniesla svoj hriech do svetla Božej milosti a stretla sa tam s ním.

Verte a dostanete

List Hebrejom 4, 13 hovorí: „A nieto tvora, čo by bol preň neviditeľný. Všetko je obnažené a odkryté pred očami toho, ktorému sa budeme zodpovedať.“ V Liste Rimanom 5, 20 zas: „Kde sa rozmohol hriech, tam sa ešte väčšmi rozmohla milosť.“ Božia milosť je tu pre nás, no musíme tomu veriť, aby sme ju dostali. Musíme brať Božie slovo vážne, že jeho milosť je tu pre nás, aby sme ju mohli prijať. Niekto povedal, že je jedna nevyhnutná podmienka, ktorá musí byť splnená, ak má milosť niekoho zmeniť– totiž, že človek musí veriť Božej milosti. Potrebujeme odpovedať Pánu Bohu tým, že mu budeme dôverovať. On bude konať.

Ak viem, že Boh je absolútne spoľahlivý, ak viem, že jeho láska je skutočná, že jeho dobrota je úplne úprimná, že má skutočný záujem darovať mi naplnený život, potom naozaj urobí to, čo vychádza zo samotnej podstaty toho, kým je. Dotkne sa ma hlboko vo vnútri, na mieste, kde sa ukrýva môj život. Jeho milosť ma dokáže zmeniť. Dotkne sa najhlbších motivácií môjho srdca a urobí zo mňa nového človeka. Toto je presne to, čo sa Boh zaväzuje pre nás urobiť. Hovorí: „Svoje zákony vložím do ich mysle a napíšem ich na ich srdcia. Budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom“ (Hebrejom 8, 10). Boh dokáže svojou milosťou v našich životoch urobiť to, čo zákon nikdy nedokázal.

V 2. Liste Korinťanom 3, 18 sa píše: „Keď my všetci s odhalenou tvárou akoby v zrkadle pozeráme na slávu Pána, premieňame sa na taký istý obraz v stále väčšej sláve — a to všetko mocou Pána, ktorý je Duch.“ Premena je proces. Keď dôverujeme Bohu a veríme jeho slovu, dávame mu tým priestor premeniť naše srdcia a mysle. Musíme ale pochopiť, že táto zmena sa neudeje okamžite. Je to proces.

Lewis Sperry Chaffer napísal rozsiahlu knihu o milosti, v ktorej hovorí: „Ohromným svedectvom Božieho slova je, že každý aspekt spasenia, každé požehnanie Božej milosti vo svojom čase aj vo večnosti, je podmienené jedine tým, čomu veríme.“

Boh nás premieňa svojou milosťou

Ako teda môžeme zažiť Božiu milosť? Tak, že prídeme k Pánovi so svojou slabosťou, neschopnosťou, hriechom a zlyhaniami. Rozhodneme sa dôverovať jeho láske a schopnosti meniť nás, zatiaľ čo my odpočívame v jeho milosti. Výsledkom je náš rast.

2. list Petra 3, 18 hovorí: „... ale vzrastajte v milosti a poznávaní nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista.“

V príbehu o márnotratnom synovi v Evanjeliu podľa Lukáša 15, syn odišiel z domu, premrhal otcov majetok, až si konečne uvedomil, ako zle na tom je a že otec by mu zrejme prejavil láskavosť (verše 17-19): „... Koľko nádenníkov môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otec, zhrešil som proti nebu aj proti tebe. Nie som viac hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“ Ponížil sa, vstal a išiel k svojmu otcovi. Keď sa s otcom stretol, povedal mu pravdu. Ale vieš čo? Staršiemu bratovi sa to vôbec nepáčilo. Starší brat, ktorý pokarhal otca za jeho milosť, v tomto príbehu zosobňuje zákoníctvo. Ten starší brat totiž povedal, že mladší nedodržal zákon, nezaslúži si tvoju milosť. Otec však miloval svojho márnotratného syna bez ohľadu na to, čo urobil.

Vzťah s Bohom je mocnejší než zákon. Satan by bol najradšej, keby sme sa zákoníckym spôsobom pridržiavali zákona a neustále prežívali pocity viny a odsúdenia. Pán však v Liste Rimanom 8, 1 hovorí: „A tak teraz už nejestvuje odsúdenie pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi.“ Keď kráčame v milosti, máme oveľa viac, než naše vlastné zdroje. Dostali sme od Boha Ducha Svätého, ktorý nám umožňuje konať jeho vôľu. Žijeme naplnení Duchom, keď si v každučkej chvíli uvedomujeme jeho milosť. Keď žijeme v plnosti Ducha, dokážeme si priznať, že sme zlyhali a prinášame naše zlyhania Bohu. Rastieme, keď preberáme osobnú zodpovednosť za svoj hriech a prosíme Boha, aby nás zmenil.

Ježiš zomrel na kríži za naše hriechy, kvôli našej skazenosti. Boli sme vinní a on zaplatil za našu vinu. Keď vyznáme svoje hriechy, dávame do poriadku to, čo je zlé a za čo už bolo na kríži zaplatené. Božím mužom alebo Božou ženou sa stávame, keď sa pokoríme a pravdivo pomenujeme svoj hriech. Vtedy prijímame milosť a rastieme vo viere.

John Powell povedal: „Myslíme si, že sa musíme zmeniť, porásť a byť dobrí, aby sme boli milovaní. No my sme milovaní a prijímame jeho milosť, aby sme sa mohli meniť, rásť a byť dobrými.“

Jedinou prekážkou v tom, aby naše životy boli uzdravené, je miera, do akej skrývame celú pravdu o sebe. Na to, aby sme rástli, musíme byť odhodlaní zostať verní pravde. Božia milosť nám dáva slobodu čeliť Bohu a pravde o nás vo svetle Božieho slova. Na základe toho, že Boh nás dokonale miluje a prijíma, volá nás prichádzať so všetkým k nemu, aby nám pomohol zažiť slobodu (Ján 8, 32) a hojný život (Ján 10, 10).

Už žiadne odsúdenie

Spomínam si na mladú ženu, ktorá sa raz potrebovala so mnou poradiť. Podľa toho, čo mi vravela, mala v žalúdku hrče, jej vina bola obrovská a nemohla v noci spávať. Bola plná odsúdenia, neskutočného strachu a poníženia. Dôvod, prečo sa takto cítila, spočíval v tom, že v minulosti žila nemorálnym spôsobom. Vedela, že Božie slovo hovorí, že takto nemá žiť. Chytila sa do siete a bála sa komukoľvek o tom povedať, pretože sa obávala odmietnutia. So sklonenou hlavou mi vyrozprávala celý príbeh. Nevynechala nič, potrebovala totiž pomoc. Skutočne ľutovala svoj hriech. Kajala sa. V mojej prítomnosti vyznala svoj hriech Pánovi a prijala jeho odpustenie a milosť. Neskôr mi povedala, že keď za mnou prišla, jej vnútro sa nachádzalo v emocionálnom väzení. Namiesto odmietnutia však našla lásku a prijatie.

Po niekoľkých mesiacoch som od nej dostala list. Písala: „Moje putá spadli a dvere väzenia sa rozleteli, z mojich pliec sa zodvihla obrovská ťarcha. Prežila som pocit slobody a novosti. Keď som bola vo vašej prítomnosti, nerobila som nič. Vy ste to urobili. Bolo to o tom, kým ste boli. Ukázali ste mi jeho lásku, prijatie a odpustenie.“ Požiadala som ju vtedy, aby mi bola zúčtovateľná a neskôr mi povedala, že to vôbec nepociťovala ako záťaž. Cítila sa v bezpečí, pretože sa zodpovedala človeku, ktorý jej prejavil milosť. Neskôr vyhľadala ďalšiu pomoc a lepšie porozumela svojim potrebám. Povedala, že po tejto skúsenosti sa milosť pre ňu stala niečím viac ako len teológiou.

Dobrý, svätý a dokonalý zákon jej pomohol uvidieť svoj hriech ako v zrkadle. Ponížila sa. Vyznala svoj hriech. Povedala pravdu sebe, mne aj Pánovi. Následne mohla prijať milosť v čase svojej núdze. Tým, že v pokore a pravde priniesla svoj hriech na svetlo a pred Pána, dostala od neho milosť a mohla začať slobodne rásť.

Zamysli sa nad svojou oblasťou alebo oblasťami, kde cítiš odsúdenie alebo sa bojíš odmietnutia..., kde sa necítiš byť dokonalý. V oblastiach, kde nespĺňame požiadavky Božieho zákona, potrebujeme pristúpiť pred Pána v pokore a pravde. Nemusíme nič skrývať. Nemusíme klamať. Nemusíme prežívať pocit odsúdenia.

„A tak teraz už nejestvuje odsúdenie pre tých, čo sú v Kristovi Ježišovi. Veď zákon životodarného Ducha v Kristovi Ježišovi ťa oslobodil od zákona hriechu a smrti. Čo bolo nemožné zákonu pre slabosť spôsobenú telom, to vykonal Boh, keď poslal svojho Syna v podobe hriešneho tela a pre hriech odsúdil hriech v tele, aby sa splnila požiadavka zákona v nás, ktorí žijeme nie podľa tela, ale podľa Ducha“ (Rimanom 8, 1-4).

„Podobne vy mladší, buďte poddaní starším a všetci sa zaodejte do pokory jedni voči druhým, lebo Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť. Pokorte sa teda pod mocnú Božiu ruku, aby vás vo svojom čase povýšil. Naňho zložte všetky svoje starosti, lebo on sa o vás stará“ (1. Petrov 5, 5-7).

„Čo k tomu dodať? Ak je Boh za nás, kto je proti nám? Ako by nám ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal ho za nás všetkých, nedaroval s ním všetko?... Je to Ježiš, Kristus ktorý… prihovára sa za nás. Kto nás odlúči od Kristovej lásky?... Som totiž presvedčený, že ani smrť, ani život,… ani nijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi“ (Rimanom 8, 31-39).

1. Free For The Taking – The Life-Changing Power of Grace, by Joseph R. Cooke (out of print)

Ney Bailey je autorkou knihy Viera nie je pocit. Vydavateľstvo: WaterBrook Press.

Doplnkové čítanie:
Changes That Heal, Dr. Henry Cloud. Zondervan

Opýtaj sa otázku

Zdieľaj tento článok